Takto sa mi podarilo z ich obkolesenia oslobodiť pár stromčekov. Miestami som sa medzi nimi úplne strácal. Ale zároveň ma aj vzrušoval tento boj s nimi. Sú veľmi rozpínavé. „Pokiaľ ich nevytrhneš aj s koreňmi, nemáš proti ním žiadnu šancu“, poradil mi okolo idúci kamarát. Ohníku na starej pahrebe som sa veľmi nemal času venovať. Chvíľu horel, väčšinou ticho tlel. Pokúšal som sa páliť na ňom staré vyschnuté seno, ale to viac čmudilo ako horelo, to mi nerobilo skoro žiadnu radosť. Iba čo dym dráždil suseda, lebo ako na potvoru vietor fúkal smerom na jeho chatku. Keď si aj nahlas zaklial, s experimentovaním som radšej prestal.
O niekoľko dní ma žena vysadila z auta pri lúke s vyžínačom. Boj s trávou sa začal. Tam kde bola nevysoká tráva to ešte ako tak šlo, ale na hrubšie byle voňavej byliny už silónové vlákno nestačilo. Výmena nástroja sa mi podarila až na druhý krát. Tiež to nekosilo ako klasická kosa, ale aspoň sa to ako tak ruvalo aj s hrubšími byľkami. Vláčiť vyžínač na chrbte veru nie je žiadna slasť. Najviac ma hnevá to, že rezným nástrojom rozbitá tráva fŕka aj cez ochrannú sieťku do očí. Tie mi potom v noci dajú vedieť, že som s nimi nešetrne zaobchádzal. Moje utrpenie s už pokosenou trávou pokračovalo v ten istý deň aj popoludní, lebo žena trvala na tom, aby sme ju károu odviezli na kompostovisko. Ona sa na lúku dopravila autom, ale ja, ako vravia vojaci s károu som musel ísť po vlastnej ose, teda peši po ceste, aby rozumeli aj Tí, čo na vojenčine neboli. Trávy bolo neúrekom, pupčil som sa naloženou károu z lúky hore briežkom na cestu. To bol bod zlomu. Občas mi pomohla aj žena, keď mala pocit, že sme trávy na káru naložili priveľa.
Ženinej pozornosti neušla pahreba, kde bolo niekoľko ešte úplne nespálených driev. Tie mi veľkodušne dovolila dopáliť, ale už nič nové na nej vraj nemám páliť. To ma mrzí, rád som si tu kládol oheň. Asi sa budem musieť aj s ohníkom presťahovať doprostred džungle rastlín, kde je zotletý vŕbový peň, tam by to mohlo dobre horieť.