Prešlo pár dní. Počasie bolo pekné. No nič, vravím si v duchu, sused si zo mňa chcel asi len vystreliť. Pokúšam sa opäť znovu píliť nepoddajné vŕbové konáre. Prišiel ma pozrieť sused spoza cesty. Ten mi vraví:“Teraz do obeda sa mi nedá, Vám pomôcť, ale popoludní Vám to popílim reťazovou pílou. Som na maródke, tak si musím dávať pozor, lebo chodia často kontroly. Na druhý deň ráno som bol príjemne prekvapený, haluze boli na zemi. Keď som ich na káre viezol cez cestu k susedovi, tak mi tento prezradil, čo sa stalo, keď ich začal píliť. Objavil sa tam sused z ľavej strany a takto sa mu prihovoril. To si nemusel robiť, veď aj ja som sa práve chystal, že mu to popílim.“ Schuti sme sa na tom zasmiali, mysliac si o ňom svoje.
Puk, puk, puk, prásk...
Ozýva sa z ohniska, kde spaľujem odpad z lúky. Spôsobujú ho obrovské červenohnedé rastliny. Zvuky prichádzajú nečakane, nikdy neviem kedy sa komôrky v týchto rastlinách nahrejú a puknú. Na lúke klčujem narastené vŕby a agáty. Jedna vŕba mi dáva riadne zabrať. Nie a nie odpíliť jej hrubé konáre. Sused z ľavej strany pozemku mi vraví: “Netrápte sa s tým, keď bude pekný čas, tak ja Vám to odpílim reťazovou pílou. Potešil ma jeho záujem.