Posledná cesta

Autor: Teodor Komenda | 23.9.2013 o 16:47 | Karma článku: 7,05 | Prečítané:  177x

Vždy v sobotu ráno som pána riaditeľa, po týždňovke, vozil domov k jeho rodine, do vzdialeného mesta. On si ako zvyčajne, počas cesty, čítal noviny. Ja som sa venoval riadeniu auta a jemu som tak povediac, nevenoval žiadnu pozornosť. Zhruba po troch hodinách jazdy som zaparkoval auto pred bytovkou kde býval.

„Pán riaditeľ, už sme doma, oznámil som mu s úsmevom na tvári. Vzadu bolo ticho. Nedalo mi to, obrátim sa k nemu. Pán riaditeľ sedel ako zvyčajne, noviny ležali položené starostlivo vedľa neho. Pohľad, ten jeho pohľad sa mi nepáčil, bol akýsi strnulý. Tak dosť už žartov, pomyslel som si znepokojený a skúsil som mu nahmatať tep. Nič. Si len nervózny, asi ho nevieš nahmatať. Skúšam znova na krku. Zase prd. A čo teraz? Nevedel som si predstaviť, ako jeho blízkym do elektrického vrátnika poviem: Poďte niekto dole, Váš otec mi cestou domov umrel."
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Mika svoju kapacitu podľa SNS vyčerpal. Nahradiť by ho mohol Rezník

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.


Už ste čítali?