Mic, mic

Tlač chodí medzi siedmou a ôsmou. Príďte neskôr. No, čo sa dá robiť. Začal som špirálovite krúžiť okolo kiosku. Polomer Archimedovej špirály som čoraz viac zväčšoval. Keď sa pri kiosku zastavilo auto a vodič z neho vyložil túžobne očakávané noviny. Takmer okamžite som sa zvrtol a opätovne som podišiel ku stánku a pýtam si noviny. Odpoveď predavačky ma prekvapila: “Ešte sa chvíľu prechádzajte, nestihla som ich prebrať. Fučiac od zlosti som začal vytvárať exponenciálnu špirálu. Po chvíli som sa opäť odhodlal prísť ku stánku a pýtať si noviny. Z odpovedi predavačky som dostal mdloby. S úsmevom na tvári mi povedala: Majte trochu strpenia, nestihla som sa doma namaľovať. Za desať minút budem hotová a potom sa vám budem môcť venovať. Rýchlo chôdzou som unikol z tohto bludného labyrintu očakávania do pokoja kaviarne. Tam už sedel priateľ Milan. Popíjajúc kávu sme sa tešili z párika vrabcov, ktoré opatrne hľadali nejaké omrvinky na našom stole. Okolo nášho stolíka sa obšmietal čierny kocúrik. Ani sme nevedeli ako, len zrazu pristal na našom stole. Vrabce vyplašene, akoby zázrakom v poslednej chvíli ufrnkli na susedný stolík. Kocúrik sa nedal, pokúsil sa ich dostihnúť, ale na hladkom povrchu stola sa pokĺzol a pristal medzi prázdnymi šálkami na stole. Jeho kúsok mi vrátil opäť dobrú náladu. Nádej mi dal i Milan, keď mi vzápätí povedal: Noviny si môžeme kúpiť aj v obchode.“