Posledná cesta

Autor: Teodor Komenda | 23.9.2013 o 16:47 | Karma článku: 7,05 | Prečítané:  176x

Vždy v sobotu ráno som pána riaditeľa, po týždňovke, vozil domov k jeho rodine, do vzdialeného mesta. On si ako zvyčajne, počas cesty, čítal noviny. Ja som sa venoval riadeniu auta a jemu som tak povediac, nevenoval žiadnu pozornosť. Zhruba po troch hodinách jazdy som zaparkoval auto pred bytovkou kde býval.

„Pán riaditeľ, už sme doma, oznámil som mu s úsmevom na tvári. Vzadu bolo ticho. Nedalo mi to, obrátim sa k nemu. Pán riaditeľ sedel ako zvyčajne, noviny ležali položené starostlivo vedľa neho. Pohľad, ten jeho pohľad sa mi nepáčil, bol akýsi strnulý. Tak dosť už žartov, pomyslel som si znepokojený a skúsil som mu nahmatať tep. Nič. Si len nervózny, asi ho nevieš nahmatať. Skúšam znova na krku. Zase prd. A čo teraz? Nevedel som si predstaviť, ako jeho blízkym do elektrického vrátnika poviem: Poďte niekto dole, Váš otec mi cestou domov umrel."
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Škandály a prešľapy, ktoré stáli pri zrode fenoménu paparazzi

Ktoré škandály, príbehy a celebrity stáli pri začiatkoch bulvárnej fotografie?

DOMOV

Gabčíkovčania: S utečencami problém nebol, viac vystrájajú mladí Srbi

V Gabčíkove je ubytovaných niekoľko stoviek Srbov.


Už ste čítali?